Profesia: bývala ministerka zahraničných vecí USA
Krajina pôvodu: Česká republika
Krajina azylu: Spojené štáty americké
Dátum narodenia: 15. máj 1935

Madeleine Albright bola prvou ženou - ministerkou zahraničných vecí USA a najdôležitejšou ženou v americkej vláde.

Narodila sa ako Marie Jana Korbelová (po anglicky Madeleine,  jej prezývka z detstva bola Madlenka). Dvakrát boli Korbelovci donútení odísť z ich domoviny z politických dôvodov. Keď nacisti napadli Československo počas Druhej svetovej vojny, Korbelovci ušli do Anglicka. Vrátili sa do Prahy, kde Albrightovej otec, bývalý diplomat, bol vymenovaný za veľvyslanca v Juhuslávii počas krátkeho obdobia od oslobodenia krainy až po komunistický puč v roku 1948. Kvôli komunistickému prevratu Korbelovci opät opustili svoju domovinu.

V roku 1948, keď mala Albrightová 11 rokov, emigrovali do USA. Usadili sa v meste Denver v štáte Colorado, kde sa jej otec stal učiteľom medzinárodných vzťahov na Denverskej univerzite. Na strednej škole v Denveri Albrightová, vtedy Madeleine Korbelová, vyhrala súťaž sponzorovanú OSN, keď správne vymenovala všetky členské štáty.

Napriek tomu, že bola vychovaná ako katolíčka a neskôr si vzala člena Episkopálnej cirkvi, počas jej nominácie na minisetrku zahraničných vecí sa objavili správy, že Albrightová má židovských predkov. Rodné listy a záznamy objavené v Európe naznačili, že mnoho členov jej rodiny, ktorí ostali v Európe, vrátane jej starých rodičov z oboch strán, zomreli v koncentračných táboroch.

Albrightová vyštudovala Wellsley College a krátko po dokončení si vzala Josepha Albrighta, syna vydavateľov novín. Dala sa na politickú kariéru a v nasledujúcich rokoch bola, okrem iného, prezidentkou Centra Národnej Politiky (Center for National Policy).

V roku 1988 bola Albrightová poradkyňou demokratického prezidentského kandidáta Michaela Dukakisa. O pár rokov neskôr ju prezident Bill Clinton vymenoval za veľvyslankyňu USA pri OSN (Permanent Representative to the United Nations). 5.decembra 1996 ju prezident Clinton nominoval na pozíciu ministerky zahraničných vecí. Senát ju jednomyseľne schválil a 23. januára 1997 bola vymenovaná ako 64. ministerka zahraničných vecí USA.

V roku 1998 Albrightová spomínala na jej 50 rokov v USA prejavom na slávnostnom uďelení štátneho občianstva pred takmer 100 novými americkými občanmi. Odzrkadľujúc svoje vlastné pozadie utečenca, povedala: „Dnešok je začiatkom novej kapitoly vo vašom živote. A pokrčujúcou príbehom v dejinách Ameriky, ktorý je predovšetkýmpríbehom imigrantov".

Profesia: herečka a speváčka
Krajina pôvodu: Nemecko
Krajina azylu: Spojené štáty americké
Tranzitná krajina: Francúzsko
Dátum narodenia: 27. december 1901
Zomrela: 6. mája 1992

Herečka a speváčka Marlene Dietrichová bola žijúcou legendou, preslávenou za jej výkon vo filmoch ako "Modrý Anjel" a "Dotyk zla". Bola takisto jedným z najznámejších politických utečencov jej generácie, otvorene vystupovala proti Hitlerovi a spievala pre americké jednotky počas Druhej svetovej vojny.
Na začiatku 20. rokov 19. storočia Dietrichová navštevovala hereckú školu Maxa Reinharta. Objavila sa v mnohých divadelných hrách a onedlho sa stala pýchou Berlína.

Vo filme "Modrý Anjel", režírovaný Josephom von Sternbergom, Dietrichová upútala svetovú pozornosť. Jej hlbokým hlasom s prízvukom zašepkala tie nezabudnuteľné slová: „Znova sa zamilovať, To som nikdy nechcela, Čo mám robiť? Neodolám tomu.“ Spisovateľ Ernest Hemingway (povrávalo sa, že bol jej milencom) raz napísal : „Ak by nemala nič iné len jej hlas, mohla by vám s ním zlomiť srdce. Ale ona mala aj prekrásne telo a večnú krásu v jej tvári. “

Paramount ju chcel v Hollywoode, a tak odišla z Európy a natočila šesť hollywoodskych filmov s von Strenbergom, najznámejší je Šanghajský expres.

Zhrozená nacizmom, Dietrichová odmietla návrat do Nemecka a získala v roku 1939 americké občianstvo. Nemecká tlač ju nazvala zradkyňou. Jej práca pre United Service Organizations ju priviedla na Aljašku, do Grónsko, severnej Afriky a Európy, kde zabávala americké jednotky, pomáhala v nemocniciach a vystupovala v rádiách. Jej nezameniteľný hlas a charizma okúzľovala vojakov a znepokojovala nepriateľa. Jej sestru poslali do koncentračného tábora v Bergen-Belsene, údajne kvôli tomu, aby Dietrichovú donútili prestať spievať. Znovu sa stretli až po vojne.

V roku 1948 pokračovala v svojej hereckej kariére komédiou Billyho Wildera: "Zahraničná aféra". Dietrichová hrala nacistickú speváčku v ruinách Berlína. Túto rolu prijala iba po dlhom Wilderovom presviedčaní. Takisto sa objavila vo filme "Hrôza na javisku" režírovanom Alfredom Hitchcockom, kde zaspievala piesne od Cole Porterovej a Edith Piaf. Hitchcock ju opísal ako absolútnu profesionálku a dovolil jej dávať príkazy na scéne, niečo čo bolo v tej dobe nezvyčajné. V roku 1952 sa Dietrichová rozhodla prestať natáčať filmy, aby sa mohla plne venovať divadlu. Napriek tomu hrala vo filmoch ako "Dotyk zla" od Orsona Wellsa a "Svedok obžaloby" od Wildera.

V roku 1962 nahovorila dokument "Čierna líška", ktorý prepojil autobiografiu Adolfa Hitlera s príbehom od Goetheho. Začala koncertovať po svete spievajúc protivojnové pesníčky zo 40. rokov ako napríklad "Blowin' in the Wind" od Boba Dylana a "Where Have All the Flowers Gone?" od Peta Seegera.

V jej memoároch uviedla: „Narodila som sa ako Nemka a navždy ňou ostanem.....Spojené štáty ma prijali, keď som nemala krajinu, ktorú by som nazvala domovinou.“

Po roku 1978 sa Dietrichová málokedy objavila na verejnosti a nechcela byt fotografovaná. Zomrela v Paríži 6. mája 1992, ale jej fascinujúci obraz žije naďalej.

Profesia: Vedec
Krajina pôvodu: Nemecko
Krajina azylu: Spojené štáty americké
Dátum narodenia: 14.marec 1879
Dátum úmrtia: 18.apríl 1955

Výraz jeho tváre je ľudský, premýšľavý. Takto ho všetci poznáme, kôpka neposlušných bielych vlasov, ktoré lemujú unavenú, ale roztomilú tvár. Všetci sme už počuli o Albertovi Einsteinovi a jeho vedeckých teóriách, no málokto z nás ho pozná ako utečenca, ktorého knihy boli v časoch Hitlerovej vlády pálené na hraniciach a ich autor bol označovaný za zradcu.

Albert Einstein vyrastal v Mníchove a zaujímal sa najmä o hudbu a matematiku. Jeho ambíciou bolo štúdium elektrotechniky v Zürichu, ale na prijímacích skúškach neuspel, čo neskôr viedlo rôznych životopiscov k špekuláciám, že Einstein trpel poruchou učenia tzv. dyslexiou. Tento  neúspech ho však nezlomil, presťahoval sa do Švajčiarska, kde sa zapísal do školy v Aarau, dúfajúc, že dostane druhú šancu dostať sa na technickú univerzitu. Nakoniec uspel, no nebol schopný si získať učiteľské miesto na univerzite a preto sa neskôr zamestnal ako technický  expert tretej triedy na Patentovom úrade v Berne.

V čase keď žil Einstein v Berne, všetok svoj voľný čas venoval výskumom a tak v roku 1905 vydal tri vedecké články, ktoré sa stali základom Teórie relativity. Univerzita v Zurichu mu za jeho prínos udelila doktorát, čo následne odštartovalo jeho vedeckú kariéru. V roku 1909 sa vzdal svojej pozície na Patentovom úrade  a odišiel pracovať na univerzitu v Prahe. V roku 1914 sa vrátil do Nemecka, kde ho čakal práca výskumníka na Pruskej akadémií vied.

V roku 1919 bola Einsteinova všeobecná teória relativity potvrdená meraním počas zatmenia Slnka. Bulvárna tlač ho priam zbožňovala. Denník The London Times vydal 7. novembra  článok s názvom: Revolúcia vo vede – Nová teória vesmíru – Newtonove myšlienky sú zvrhnuté. V roku 1921 bola Einstenovi udelená Nobelova cena.

Napriek všetkému, silnejúci vplyv nacistickej strany a podpora antisemitizmu takmer znemožňovali Einsteinovi pokračovať v jeho práci v Nemecku, a tak sa v roku 1932 presťahoval do USA, kde dostal prácu na univerzite v Princetone. Následne sa stal občanom Spojených štátov, no ponechal si aj svoje švajčiarske občianstvo.

Einstein a jeho manželka neúnavne pracovali v prospech nemeckých Židov, pomáhali im so žiadosťami o víza a osobne sa za nich zaručovali. Zo života v exile vyjadril Einstein svoje zmiešané pocity takto: “Osud ma poctil tým, že žijem v Princetone”, napísal Belgickej kráľovnej, s ktorou sa spriatelil už na začiatku svojej kariéry. “Do útrob tohto univerzitného mestečka nepreniká choatický hlas ľudského zápasu. Takmer sa hanbím, že žijem na mieste kde vládne takýto pokoj, pokým sa zvyšok sveta zmieta v boji a utrpení.”

V roku 1944, Eistein podporil vojnové snahy tým, že svoju prácu o špeciálnej teórií relativity ponúkol do dražby. Dielo bolo vydražené za 6 miliónov dolárov a jeho rukopis je uložený v najväčšej knižnici na svete tzv. Kongresovej knižnici (Library of Congress). Jeho posledný list bol venovaný známenu filozofovi a pacifistovi Bertrandovi Russellovi, podporil hnutie proti jadrovým zbraniam. Einstein zomrel 18. apríla 1955.