Saharin príbeh

11-06-2014

© ETP Slovensko/M. Parnica
Sahara with her daughters

„Hovorila som ho už toľkokrát, nemajte strach, som vyrovnaná so svojou minulosťou. Už som ju uzavrela a pokúšam sa pozerať len do budúcnosti. Nebojím sa, hoci si možno ani neuvedomujem aké ťažké bude začať nový život na novom mieste. No určite viem, že je to to najlepšie, čo som mohla urobiť pre moje milované dcéry.

Narodila som v roku 1972 v Somálsku. Bývala som v meste spolu s rodičmi a bratom až kým moji rodičia nezahynuli násilnou smrťou, ktorej som bola ako šestnásťročná svedkom. Zostala som sama s mojou starou mamou, ktorá sa rozhodla opustiť Somálsko aby ma ochránila. Naša cesta trvala dva mesiace, ja so starkou sme pešo prešli celú cestu až k brehom Džibuti, kde sme nastúpili na loď plaviacu sa cez Arabské more do Jemenu. Skoro som stratila všetku nádej, keď sa na lodi pokazil motor...našťastie naše preplnené plavidlo našla iná loď a bezpečne nám pomohla dostať sa do Jemenu.

Naše životy záviseli na pomoci iných, ktorí nám poskytli jedlo a dočasné ubytovanie. Spali sme a žobrali na ulici, kým sme sa nedostali do jedného z utečeneckých táborov v Jemene. Život sa dostal do normálnejších koľají: našla som si prácu ako slúžka a bola som šťastná, že sa dokážem postarať o seba a svojho jediného príbuzného, ktorý mi zostal – o svoju starkú. Ale cesta vyčerpala moju starú mamu a jej zdravie sa veľmi zhoršilo. Po jej smrti som zostala sama. Keď sa objavil muž, ktorý si ma chcel zobrať a oženiť sa so mnou bolo to pre mňa vykúpením. Verte mi, byť osamelou ženou utečenkyňou v cudzej krajine nie je ľahké. A on sa mi tiež páčil. Po svadbe sme si našli skromné ubytovanie v hlavnom meste Jemenu, kde bolo oveľa viac príležitostí na prácu. Naše tri dcéry chodili do školy a ja som bola tehotná so štvrtým dieťaťom keď sa manžel so mnou rozviedol a ja som zostala znova sama.

Vedela som, že bez pomoci neprežijem, tak som sa rozhodla požiadať o pomoc UNHCR. Požiadala som o presídlenie a čakala som na to že ma vyberú spomedzi stoviek utečencov žijúcich v hrozných podmienkach, ktorí čakali presne ako ja.

Ľudia hovoria, že to musí byť naozaj ťažké rozhodnutie zanechať všetko za sebou a presťahovať sa do inej krajiny s odlišnou kultúrou. Ja som toto rozhodnutie urobila veľmi ľahko: vzala som za ruky svoje deti presne tak, ako vzala mňa moja starká pred dvadsiatimi siedmimi rokmi a teraz sme na ceste v ústrety novému, lepšiemu životu.“

Lucia Kolpaková, UNHCR Slovensko

• GET INVOLVED •
• STRÁNKA REGIONÁLNEHO ÚRADU •
Share | |
Website building, maintenance and hosting: wtmedia.net